Naboso na Tlstú – zážitok pre fajnšmekrov

O prekonávaní vlastných limitov, nakopnutom malíčku a barefoote ako životnom štýle.

Posledné augustové dni sa nesú v znamení krásnych bezoblačných dní, málokomu sa chce sedieť doma. Pred siedmimi rokmi sme sa na veľkofatranský kopec Tlstá (1373 m.n.m.) vyškriabali v rámci tradičného Štefanského výstupu (26.12.). Pre mňa sa tradičným nestal, nakoľko som sa ho zúčastnila len raz. Ale v pamäti mi zostala trasa dlhá tak akurát, zakončená pekným výhľadom a nenáročným zostupom, nastal čas si ju teda zopakovať.

Nástup na modrú značku začína za dedinkou Blatnica, v ústí Vápennej doliny, kam sa dostanete cez Gaderskú dolinu (550 m.n.m.).

TIP: V záujme zvyšovania pohybovej aktivity návštevníkov celú Gaderskú dolinu nedávno pokryli asfaltom, takže sa stala rajom pre korčuliarov, cyklistov, kočíkárov a rodiny s deťmi. Ak by ste aj nepokračovali na náš výlet, návštevu doliny rozhodne odporúčam. Práve v hroúcich dňoch poskytuje príjemný celodenný tieň a kedykoľvek sa môžete ovlažiť v priľahlom potoku alebo na pivku v reštaurácii Gader.

Ako už názov reportáže naznačuje, tak výlet na Tlstú je pre ozajstných bosonohých fajnšmekrov.

Matúšmá bosonožstvo ako životný štýl, v topánkach ho za posledné tri roky moc nestretnete a náročnosť terénu mu neprišla nijak zvláštna. Ja sa z bosého chodenia teším asi dva roky, ale rovnako rada nosím aj barefoot topánky, takže adaptácia je tak 50:50.

Trasa začína v rozprávkovo príjemnom lesíku s mäkučkým ihličnato-hlineným povrchom a tabuľou Zvýšený výskyt medveďa hnedého. Nebojím sa a na potvrdenie mojej odvahy si nakopávam malíček o ledabolo hodený kameň. Kontrolujem prípadnú zlomeninu a po zhodnotení, že tam žiadna nie je, pomaly stúpame do kopca, pričom pod našimi nohami začína pribúdať množstvo skaliek, ako sa približujeme k jaskyni Mažarná (cca po hodine chôdze).

Tesne pod skalnatými útesmi je už povrch výrazne kamenistý, preto si dávame prestávku pri jaskyni a vyberáme proviant, aby si nohy oddýchli (hlavne tie moje).

Následne pokračujeme vo výstupe, tu už je však povrch podobný ako na výlete na Šútovské vodopády – kamene, skaly, skalky, sutina … Moje psychické limity dostávajú poriadne zabrať a ešte chvíľu s nimi bojujem. Miestami leziem štvornožky (inšpirovaná našim psom), aby som odľahčila zaťaženie chodidiel. Po pár metroch moje telo vraví „Fakt dosť!“ a vyťahujem z batoha záchranný balíček v podobe barefoot topánok Ahinsa Shoes.

Ďalšie výškové metre by sa v skratke dali opísať ako: vyzúvam – obúvam – vyzúvam – obúvam..., nakoľko terén podlieha značným zmenám v priebehu relatívne krátkeho času. Matúš je frajer, ten topánky nemá, tak musí vydržať. A to nielen rôznorodosť terénu, ale aj mojich nálad, ktoré odrážajú úroveň hladu, vyčerpanosti a prekonávaní limitov (nie som milovník trojhodinového stúpania do kopca).

Akékoľvek negatívne pocity a bolesti miznú zarovno s dosiahnutím nášho cieľa – vrcholu Tlstej. Nakoľko sme nemali ani obláčik na nebi, videli sme na všetky svetové strany s dosahom „kam až oko dovidí“ a tie naše oči dovideli veru ďaleko! Opantaní nádherou slovenských hôr sme sadli na skalu a vytiahli zaslúžený makovník.

 

 

Spiatočná cesta do Gaderskej doliny cez Konský dol avizovala 2 hodiny a bola rovnako náročná - ako povrchom, tak sklonom klesania (odhadujem 40-45°). Moje telo už bolo zmorené únavou, tak som išla v Ahinsa Shoes, Matúš stále naboso, pričom sme obaja držali svižné tempo, aby to do tých dvoch hodín vošlo. Obdivovala som ľahkosť, s akou môj bosý spoločník našľapuje po ostrých kameňoch, pričom veselo komunikuje a smeje sa.

Vtedy som pochopila zásadnú vec – pre Matúša je bosá noha už dávno životným štýlom a funguje mu to v každom kroku v akýchkoľvek podmienkach, aj v tých najnáročnejších.

Cesta do ústia Konského dolu bola dosť stereotypná, ale už aspoň nie taká príkra. Čas sme si krátili debatovaním a v úplnom závere sme sa odmenili chladivým radlerom v reštaurácii Gader.

Toľko z nášho posledného výletu a ak chcete sledovať náš bosonohý štýl života, odporúčame lajknúť facebookové stránky Krížom-krážom naboso, alebo dorazte za nami na niektorý z workshopov, kde zážitky z bosého života zdieľame.

Čas túry: 5h 50min.

Prevýšenie na výstupe: 823 metrov.
Náročnosť trasy: náročná a variabilná
So sebou: dostatok vody, paličky a záchrannú obuv (postačia huarache).

Naboso na Tlstú – zážitok pre fajnšmekrov

O prekonávaní vlastných limitov, nakopnutom malíčku a barefoote ako životnom štýle

Posledné augustové dni sa nesú v znamení krásnych bezoblačných dní, málokomu sa chce sedieť doma. Pred siedmimi rokmi sme sa na veľkofatranský kopec Tlstá (1373 m.n.m.) vyškriabali v rámci tradičného Štefanského výstupu (26.12.). Pre mňa sa tradičným nestal, nakoľko som sa ho zúčastnila len raz. Ale v pamäti mi zostala trasa dlhá tak akurát, zakončená pekným výhľadom a nenáročným zostupom, nastal čas si ju teda zopakovať.

Nástup na modrú značku začína za dedinkou Blatnica, v ústí Vápennej doliny, kam sa dostanete cez Gaderskú dolinu (550 m.n.m.).

TIP: V záujme zvyšovania pohybovej aktivity návštevníkov celú Gaderskú dolinu nedávno pokryli asfaltom, takže sa stala rajom pre korčuliarov, cyklistov, kočíkárov a rodiny s deťmi. Ak by ste aj nepokračovali na náš výlet, návštevu doliny rozhodne odporúčam. Práve v hroúcich dňoch poskytuje príjemný celodenný tieň a kedykoľvek sa môžete ovlažiť v priľahlom potoku alebo na pivku v reštaurácii Gader.

Ako už názov reportáže naznačuje, tak výlet na Tlstú je pre ozajstných bosonohých fajnšmekrov.

Matúš má bosonožstvo ako životný štýl, v topánkach ho za posledné tri roky moc nestretnete a náročnosť terénu mu neprišla nijak zvláštna. Ja sa z bosého chodenia teším asi dva roky, ale rovnako rada nosím aj barefoot topánky, takže adaptácia je tak 50:50.

Trasa začína v rozprávkovo príjemnom lesíku s mäkučkým ihličnato-hlineným povrchom a tabuľou Zvýšený výskyt medveďa hnedého. Nebojím sa a na potvrdenie mojej odvahy si nakopávam malíček o ledabolo hodený kameň. Kontrolujem prípadnú zlomeninu a po zhodnotení, že tam žiadna nie je, pomaly stúpame do kopca, pričom pod našimi nohami začína pribúdať množstvo skaliek, ako sa približujeme k jaskyni Mažarná (cca po hodine chôdze).

Tesne pod skalnatými útesmi je už povrch výrazne kamenistý, preto si dávame prestávku pri jaskyni a vyberáme proviant, aby si nohy oddýchli (hlavne tie moje).

Následne pokračujeme vo výstupe, tu už je však povrch podobný ako na výlete na Šútovské vodopády – kamene, skaly, skalky, sutina … Moje psychické limity dostávajú poriadne zabrať a ešte chvíľu s nimi bojujem. Miestami leziem štvornožky (inšpirovaná našim psom), aby som odľahčila zaťaženie chodidiel. Po pár metroch moje telo vraví „Fakt dosť!“ a vyťahujem z batoha záchranný balíček v podobe barefoot topánok Ahinsa Shoes.

Ďalšie výškové metre by sa v skratke dali opísať ako: vyzúvam – obúvam – vyzúvam – obúvam..., nakoľko terén podlieha značným zmenám v priebehu relatívne krátkeho času. Matúš je frajer, ten topánky nemá, tak musí vydržať. A to nielen rôznorodosť terénu, ale aj mojich nálad, ktoré odrážajú úroveň hladu, vyčerpanosti a prekonávaní limitov (nie som milovník trojhodinového stúpania do kopca).

Akékoľvek negatívne pocity a bolesti miznú zarovno s dosiahnutím nášho cieľa – vrcholu Tlstej. Nakoľko sme nemali ani obláčik na nebi, videli sme na všetky svetové strany s dosahom „kam až oko dovidí“ a tie naše oči dovideli veru ďaleko! Opantaní nádherou slovenských hôr sme sadli na skalu a vytiahli zaslúžený makovník.

 

 

Spiatočná cesta do Gaderskej doliny cez Konský dol avizovala 2 hodiny a bola rovnako náročná - ako povrchom, tak sklonom klesania (odhadujem 40-45°). Moje telo už bolo zmorené únavou, tak som išla v Ahinsa Shoes, Matúš stále naboso, pričom sme obaja držali svižné tempo, aby to do tých dvoch hodín vošlo. Obdivovala som ľahkosť, s akou môj bosý spoločník našľapuje po ostrých kameňoch, pričom veselo komunikuje a smeje sa.

Vtedy som pochopila zásadnú vec – pre Matúša je bosá noha už dávno životným štýlom a funguje mu to v každom kroku v akýchkoľvek podmienkach, aj v tých najnáročnejších.

Cesta do ústia Konského dolu bola dosť stereotypná, ale už aspoň nie taká príkra. Čas sme si krátili debatovaním a v úplnom závere sme sa odmenili chladivým radlerom v reštaurácii Gader.

Toľko z nášho posledného výletu a ak chcete sledovať náš bosonohý štýl života, odporúčame lajknúť facebookové stránkyKrížom-krážom naboso, alebo dorazte za nami na niektorý z workshopov, kde zážitky z bosého života zdieľame.

Čas túry: 5h 50min.

Prevýšenie na výstupe: 823 metrov.
Náročnosť trasy: náročná a variabilná
So sebou: dostatok vody, paličky a záchrannú obuv (postačia huarache).

Pohodlie pre nohy v práci od rána do večera?

Či už sedíte celý deň za pracovným stolom a jediným Vašim pohybom je cesta na porady (pre kávu) a späť, alebo osem až desať hodín beháte po predajni a obsluhujete zákazníkov, platí v oboch prípadoch rovnaké pravidlo -  aj nohy potrebujú slobodne dýchať a chodidlo potrebuje cítiť.
Pokiaľ čítate tieto riadky a máte možnosť vyzuť sa - urobte tak, ideálne hneď!


Že Vám smrdia ponožky? Majte v práci jedny čisté v zálohe, prípadne používajte dezodorant.

Že je to neprípustné kvôli pravidlám a bojíte sa, čo Vám povie nadriadený? Veď aj on je človek a bosé nohy pod pracovným stolom predsa nemôžu nikomu vadiť, pretože ich nevidno.

Výhovorky došli, poďme sa teda pozrieť na to, prečo byť bosý/bosá aj v práci. 

Telo s bosými nohami má lepšiu možnosť termoregulácie.
Možno si poviete, že v zime sa nám to ľahko píše, ale my sami trénujeme svoje chodidlá tak, že na 5 minút do zimy a potom  znovu vlezieme do teplých ponožiek. Komu je chladno, stále môže siahnuť po priedušných topánkach. Avšak po čase si sami všimnete, že ste menej chorľaví, znesiete nižšiu hodnotu °C na teplomeri a nachladnutie Vás obišlo veľkým oblúkom za posledných pár mesiacov.

Lepšia látková výmena.
Aj chodidlo komunikuje so svojim okolím - potením sa zbavuje nečistôt, nasáva nové informácie. Čo však neplatí v prípade, keď ho zavrieme do pevnej koženej topánky, kde sa všetko zachytáva v ponožke a my tak zotrváme po dobu 9 až 10 hodín, pričom to pekne za ten čas sa varí a buble...    

Príjemná masáž reflexných plôšok na nohách. Stačí, keď máte k dispozícii ježka, alebo pre náročnejších Stoneboard, prípadne ceruzku. Kedykoľvek si môžete jemne premasírovať body na chodidlách a je to veľmi, veľmi príjemné! Alebo si zacvičiť a rozprúdiť krv. 

Prirodzený antistress a pocit väčšej slobody.
Bosé nohy automaticky prinášajú úľavu v prvej sekunde od vylezenia z topánky. Ak už riešite nepríjemné emaily, alebo máte pred sebou náročnejšiu úlohu, aj Vaša myseľ bude pracovať slobodnejšie a efektívnejšie, keď sa budete DOBRE CÍTIŤ!

My, keď sme nahnevaní, alebo nás niekto rozčúlil, vyzujeme sa. Nazývame to procesom "uzemnenia sa", pretože dostávame svoju myseľ z "vývrtky" späť na zem, do priestoru, ktorý je tu a teraz. Po chvíli sa nám emócie vytratia a my dokážeme s triezvejším pohľadom situáciu riešiť.
Páčilo sa mi, keď jedna z našich klientiek na otázku, prečo si nevyzuje topánky na opätku, keď je v práci, nám odpovedala: "Lebo je to také úžasné, že by som sa už nedokázala do nich späť nasúkať."

Ale položme si otázku: Musí naše telo trpieť celý deň v nepohodlných topánkach, len preto, aby sme spravili dojem?

V jednej brnenskej firme môžu zamestnanci chodiť bosí alebo v ponožkách. Mne je to veľmi sympatické, pretože na mňa pôsobia uvoľnene, nestresovane a nepovažujem ich bosý štandard za nič urážlivé. Rada ku nim chodím, pretože je to jedna z mála firiem, ktorej záleží na pohodlí ich pracovníkov. A keď mi grafik urobí návrh vďaka tomu krajší - budem ako zákazník spokojnejšia.

Pokiaľ už teda možnosť zbavenia sa topánok nemáte (ale veľmi by ste chceli), je tu ešte varianta barefootových priedušných topánok - napríklad Ahinsa Shoes Sundara celopriedušná, ktoré Vám dajú pocit komfortu pri dodržaní predpísaného dress code.

Ideálne sú na behanie po predajni, alebo pokiaľ sa nechcete stále obúvať a vyzúvať pri ceste na porady a do kuchynky.

Je to zdravý kompromis medzi bosou nohou a topánkou. Pozor - sú priedušné a teda premokavé!

PS: Skúšali ste niekedy robiť porady a brainstorming naboso? Je to úžasné!

Tak - hor sa z topánok von a pracovať! =)

Z Kolónky na Hradište a späť

Jedna z pekných prechádzok, ktorú určite môžete zapísať do svojich turistických denníkov.

Skombinovali sme naše časové možnosti, fyzickú silu a nechali sme sa naboso odniesť našimi chodidlami po žltej a zelenej značke k miestnemu historicky významnému miestu. A ako bolo? 

Prechádzky po prírode (naboso) sú vždy upokojujúce, pokiaľ Vás teda neženie hlad ako vlk či iná lesná zver, ktorej je v týchto končinách neúrekom. Samotnú trasu by sme zaradili asi do kategórie "mierne pokročilých", keďže časť úseku sme sa predierali malinčím, aby sme následne našli nádherné lesné chodníčky, priam stvorené na bosú chôdzu.

Prvá časť trasy až na Hradište je stúpaním do kopca,čím si nielen otestujete vlastnú kondičku, ale spálite i niekoľko kalórii, ktoré následne môžete doplniť horalkou s pekným výhľadom na mesto Vrútky. Vyhliadku nájdete, pokiaľ sa rozhodnete prejsť po hradbách niekdajšieho Hradišťa. (Odporúčame!)

Po krátkej prestávke a tridsiatichsiedmych fotozáberoch (psov, prírody, okolia, výhľadov...) sme pokračovali k Sedlu za Hradišťom, kde sme sa napojili na žltú značku a v podstate už len klesali dolu do údolia ku kempu, kde sme začínali. Druhá časť výletu sa nám páčila výrazne viac - lepší povrch, klesajúci chodník, chladenie bosých nôh v miestnom potoku, ktorý určite po ceste neminiete.

Na úplne poslednú časť trasy (keď sa napojíte na asfaltovú cestu) odporúčame pribaliť aspoň sandále, pretože rozhorúčený asfalt nie je úplne ideálnym zakončením. Uvážte sami. :-)

Záver?
Príjemná a pestrá oddychovka na cca 2 - 2,5 hodiny. Na niektoré úseky by sa obuv mohla hodiť, ale dokopy z celej trasy tvorili asi len 5-10%. Zvyšok zvládnuteľný bez problémov.
Vhodné pre bosonožcov, obutých turistov, rodiny s deťmi, psíkov s majiteľmi i bez nich.

PS: Pokiaľ by ste sa chceli na naše bosé výjazdy pridať, napíšte nám na info@ventrocentrum.sk a spoločne vyrazíme na pekný výlet! :-)

FOTKY:

Dosiahli sme cieľ stúpania - Hradište, už nás čaká len cesta po rovine a dole. :-)

Výhľad na Vrútky a Sučany

Nádherné lesné chodníčky sme mali už po celej ceste...

...takže barefootové topánky sme mohli zavesiť "na klinec". :-)

Radosť túlať sa takýmto lesíkom!

Cestičky sa kľukatia dole do údolia.

Odmenou pre nás bola chladná bystrina, ...

...kde sme sa nabili novou energiou,

psíky sa vyhrali do sýtosti...

...schladili sme nohy a premasírovali v miestnom bahnisku...

...a pobrali sa k záverečnej časti do cieľa. :-)

Za bystrickým pokladom - Králická tiesňava

Okolie Banskej Bystrice je plné prírodných krás, ktoré je možné objavovať bosým chodidlom. Krásne výhľady, romantické zákutia a nedotknutá príroda sú zárukou nezabudnuteľných výletov nielen do okolia, ale i po samotnom meste. My sme sa tentokrát potrebovali skryť pred rozpáleným slnkom a tak sme zamierili do Králickej tiesňavy, len pár kilometrov od centra. 

Hneď z úvodu poviem, že Králická tiesňava je rajom pre každého barefoot-istu. Rozmanitý nenáročný a prehľadný terén zvládne aj ten, kto s bosou chôdzou len začína. Lesná cestička, miestami doplnená lístím a skalkami, sa dvakrát križuje drevenými mostíkmi s malebným potôčikom. Krásne pohľady na miestnu scenériu potešia každé oko.

Trasa je dobre značená až ku Králickému vodopádu, i keď zablúdiť sa tu moc nedá, keďže "jediná cesta do cieľa vedie." Časovo Vám výstup k vodopádu zaberie tak okolo 40 minút (2 km) normálnym tempom. My sme mali so sebou dvoch psíkov - nadšených plavcov, takže nám to trvalo o kúsok viac kvôli častým zastávkam.

U Králického vodopádu odporúčame zotrvať na schladenie nôh v plytkom brode a posilniť sa dobrým olovrantom na cestu naspäť.

Ďalší z pekných slovenských výletov bosou chôdzou bol za nami a my sme sa pobrali na dobrú zmrzlinu do centra mesta. =)

Ideálny podklad kadiaľ sa človek pozrie. :-)

Radosť z miestneho terénu. :-)

Králická tiesňava - prírodná krása 

Praktické info:

Vhodné pre začiatočníkov: ano =)

Cestovanie:

K miestnej prírodnej kráse sa dá dostať pohodlne autom (B. Bystrica -> Tajov -> Králiky) a odparkovať na značenom parkovisku pod prudkou zákrutou. Pokiaľ pôjdete autobusom, je potreba sa odviezť prímestskou linkou smer Králiky a vystúpiť na zastávke Tajov - vápenica.

Podrobnejší popis lokality a mapka sú tu.

Naboso k Šútovskému vodopádu

Letná slnečná sobota nás vytiahla na jeden z ďalších pekných výletov po malebnej slovenskej krajine - k Šútovskému vodopádu, ktorý so svojimi úctyhodnými 38 metrami je najvyšším vodopádom Malej Fatry.

Modrá značka sľubovala nenáročnú trasu popri miestnom potoku, ktorá nás za hodinu i čosi mala doviesť až k nášmu cieľu. Zaparkovali sme auto na priestrannom parkovisku a vybrali sme sa po mierne stúpajúcej asfaltovej ceste, lemovanej ochladzujúcou bystrinou. Topánky sme svorne nechali v aute, veď predsa chceme autentický bosý zážitok!

Prvé zastavenie, ktoré vrelo odporúčame, nájdete už po cca 500 metroch od štartovacieho bodu - plytká hať, plná kamienkov a príjemne chladnej vody, je ako stvorená na chvíľkové posedenie.

Po cca ďalších desiatich minútach sme došli k chate, kde nás modrá značka upozornila, že k nášmu cieľu je to len 45 minút štandardným tempom. Ach, ako sa mýlila! Terén pod našimi nohami sa zmenil po pár metroch na intenzívne kamenistý a naša rýchlosť sa výrazne spomalila.

Prívlastok "kamenistý" je vlastne len ťažko možné presne definovať. Od jemných ostrých skaliek, zabodávajúcich sa s presnosťou ihly do bosých nôh, až po väčšie skaly, ktoré boli sťa vykúpením a miestom pravidelného oddychu. Ich koncentrácia nám umožnila skákať z jednej na druhú, aby sme aj chodidlám dali možnosť vydýchnuť. Bohužiaľ miest, kde by sme mohli kráčať po pohodlnej lesnej cestičke, bolo minimálne.

Nenechajte sa však odradiť, samotná trasa je veľmi krásna, lemovaná lesom, kríčkami a vyvieračkami miestnych prameňov. Konáre stromov poskytovali takmer konštantne príjemný tieň a cestu lemujúci potok zase posielal príjemný osviežujúci vánok.  Ideálne podmienky na rodinné výlety a nenáročnú turistiku.

Po 70 minútach sme sa dočkali vytúženého cieľa, aj keď menej skúsená časť našej výpravy mala miestami chuť otočiť sa na päte a vrátiť sa do údolia. Ale zvládli sme to a odmenou pre nás bolo dlhé oddychovanie pri Šútovskom vodopáde s nohami pod prúdom chladnej bystriny s krásnym výhľadom na padajúcu vodu.

Keď sme si dostatočne oddýchli a načerpali silu na návrat, pobrali sme sa hrdo dole kopcom k autu. Náš ďalší program sme kvôli častým prestojom síce nestihli, ale posunuli sme naše limity (hlavne tie psychické) zas o kus ďalej. A to za to stálo! =)

Pár praktických informácii na záver:
Pre začiatočníkov: v barefootovej obuvi je trasa zvládnuteľná bez problémov.
Časový rámec: cca 3 - 3,5 hodiny na celý výlet bez ponáhľania.

Naboso na na sekierskych lúkach

Vystúpila som z auta a moje bosé nohy sa dotkli vysušenej pokosenej lúky. Pes vyskočil hneď za mnou a so záujmom sa obzeral okolo seba. Vysušené ostré steblá trávy sa zabodávali do chodidiel a tak nebol čas postávať na mieste, ale pohnúť sa vyznačeným smerom k sekierskym lúkam nad dedinu. 

www.zajezka.sk

Festival na lúkach, ktorý zorganizovali aktívni obyvatelia Zaježovej, sľuboval presne to, čo človek potrebuje po náročnom pracovnom týždni v rozpálenom meste – odpočinok, zábavu a relax. 

Ale za všetkým bolo potrebné tých pár krokov dôjsť po vlastných nohách. Doslova. Asfaltový povrch, v skorých ranných ešte znesiteľný, sa zmenil po chvíli na lesnú cestu, zakrytú stromami, ktoré poskytli vytúžený tieň pre nás oboch.

Trávnatý porast sa v pravidelných intervaloch striedal s malými ostrými skalkami, ktoré sa až s diabolskou presnosťou zabodávali do citlivých reflexných plôšok. Každý jeden krok som si uvedomovala naplno, čo ma udržiavalo v neustálej bdelosti, kam položiť chodidlo. Skalka, tráva, skala, hlina... Ponáhľať sa nemalo význam, miestny terén jednoducho nepustil.

Po štyridsiatich minútach sme dorazili na miesto, kde sa zastavil čas. Alebo - kde čas vlastne vôbec neexistoval. Ani problémy a starosti. Tie ostali dole v dedine.

Nádherná stará chalupa, vedľa nej humno, kde sa premietali filmy, kúsok opodiaľ stodola s výčapom piva do zaváracích sklenených nádob. Hudobné „štúdio“ na povale, kde sa kedysi skladovalo seno. Detské ihrisko, provizórna čajovňa pod stanom, osviežujúca voda z miestneho prameňa a k tomu všetkému nekonečný priestor okolo s nádherným výhľadom do údolia. Všetko v záujme prírody a ekológie.  

Zhlboka som sa nadýchla vône pokosenej trávy a neďalekého lesa. Úžasný pocit slobody, ktoré bosé nohy iba umocňovali. A nebola som jediná, bosých chodidiel by som sa napočítala celkom dosť. Veď kde inde by sa topánky hodili menej, než na čistej lúke a v prírode?

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Posunúť vlastné hranice „bosonožstva“ sa mi v tento deň podarilo úplne nečakane. Na jeden z vybraných workshopov sme sa skupinovo vybrali do lesa, avšak nie po úhľadných vyšliapaných lesných cestičkách, také tam ani neboli. Práve naopak - krížom, kadiaľ hora pustila. Popadané lístie zakrývalo konáriky, skalky, mraveniská a iné lesné nástrahy. Na premýšľanie už nebolo toľko času, musela som len dôverovať svojmu telu i intuícii, že sa mi nič nestane. A skutočne tomu tak bolo. 

Zaujímavým zážitkom bola aktivita důvery, kedy sme sa mali nechať viesť so zavretými očami pomocou dotyku iným partnerom.Nevidím, kam idem, ani kam šliapem, ani čo je pod mojimi nohami. A či predo mnou náhodou nestojí strom, ktorý by som neúmyselne mohla objať. I keď sa zo začiatku moja myseľ snažila všetko kontrolovať (čo robí partner a čo robí moje telo), nešlo jej to úplne skoordinovať.

 

Tak som vypla a nechala to všetko plynúť. Vnímala som len jemné smerovanie dlane, ktoré mi ukazovalo cestu, ostatné prestalo existovať. Úžasný zážitok, ktorý sa nedá opísať slovami, ale určite odporúčam zažiť! Ani teraz som sa nezranila na bosom chodidle a strach s týmto programom spojený pozvoľna zmizol.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------

Bohatý a pestrý program po celý deň zaistil, aby sa náš výlet na lúky skončil až s príchodom večera, kedy sa dve bosé chodidlá a štyri bosé labky svorne pobrali dole kopcom do dediny k autu. Ďalší perfektne strávený deň, plný dojmov a inšpirácie!

Čo dodať na záver?

Na Letnú slávnosť na sekierskych lúkach sa rozhodne oplatí vyraziť. Spravte si preto miesto v kalendári v júli 2016 (podrobne o Zaježke nájdete na ich stránkach www.zajezka.sk). A topánky nechajte doma! =)

Nech vás telo drží a chodidlá nosia!